Spomienky(nezávislá poviedka)

Spomienky


Vlny jedna za druhou narážali na pobrežie mora, ktorého hladina sa červenala v záplave krvavého svetla. Nič, absolútne nič neprerušovalo zvuk nárazov vln. Nikde nelietali žiadne čajky ani iné vtáctvo.
Jediným živým tvorom bol muž sediaci na ostrom skalisku, ktoré bičovali vlny. Stál a nepohnute hľadel na zapadajúce slnko . Dlhé svetlohnedé vlasy mu viali vo večernom vetre. Jeho zelené oči boli sústredene upreté na slnko a nejavili známky pohybu vybočujúceho z daného smeru .
Jedna z vln nabrala na veľkosti a s neskutočnou verbou narazila do skaliska pod mužom . Rozbila sa v obrovskom mraku vodných kvapiek . Jedna z kvapiek mu letela rovno na čelo. Keď sa ho dotkla zozletela sa v jemnom cinknutí na tisícky krištálikov. Ním to však ani neceklo , ani náznak zmeny .
Slnko sa oprelo svojími krvavými lúčmi oprelo o jeho zlatú zbroj, ktorá zahorela v blkotavej ohnivej záplave . Oheň postupne zahalili celého muža a potom zmyzol . Celé skalisko zaplavila nesmierná
žiara, následkom ktorej sa tavilo celé skalisko. Žeravá hmota stekala do mora, kde z ohlušujúcim hukotom vytvárala gejzíre horúcej pary. Skalisko sa neprestávalo topiť až kým nedosiahlo úroveň mora, na čo sa ozvalo divoké praštanie , ktoré spravilo široké thrhliny do materskej horniny.
Po pobreží sa k tomuto miestu hnali dvaja jazdci. Leteli triskom na uhľovo čiernych koňoch, ktorým pri cvale od kopýt odskakoval oheň . Bola to jedna žena a jeden muž . Obaja mali na sebe lesklé šupinové brnenia, ktoré sa mihotali v adamantových odleskoch . Na hlavách mali leské prilby, ktorých chocholy
sršali jasnou belasou energiou . Každú chvíľu sa oddelil kúsok a s praskotom dopadol dopadol na zem .
Šli rýchlo ako výchor. Zastali v záplave iskier tesne pred miestom kde sa roztavil kameň. Chvíľku si miesto prezerali zatiaľ, čo kone netrpezlivo pohrabovali .Náhle však potiahli za uzdy . Kone sa vzopreli.
Pri dopade na zem sa kamene pod ich kopytami roztrieštili na prach a pretavili na sklo . Jazdi riadne potiahli za opraty a ozlomkrky uháňali preč. Od kopýt sa im tentoraz odrážal žeravý materiál bud v kusoch alebo v iskrivých kvapkách .Nik ich nevidel. Ani jeden vták ani jeden tvor nič z toho nevidel .
Voda v mori sa pomali vracala k pravidelným útokom proti pobrežiu . Ale už to nebolo ono. Nebolo už mohutného skaliska ktoré rozmezávalo vlny.

Kameň spadol z jedného z horských svahov a z rachotom sa kotúľal až hlboko do údolia. Zvuk jeho chaotického pádu sa niesol celým údolím . Hluk rozrážal závoj ticha prerušovaného občasným zavitím vetra . Na okraji nehybného plesa kľačal muž . Jednu nohu mal kolenom zaborenú v tmavom piesku len nedaleko od hladiny plesa . Jeho zelené oči sa upierali na občasné vlnky, ktoré vytvoril vietor vstupujúci do údolia. Pozoroval ako sa vlna blíži a ako sa jej krátky život na vodnej hladine skončí stretom so šedivým pieskom.Kláčal tam sa meravo pezeral ako dohasína , každučky kratučký živôtik .
,,Je to vôbec život?” opýtal sa sám seba v duchu a vstal .
Rozbehol sa a bežal po pustých horských cestičkách bez jediného stebla strávy . Bažal ako o preteky, skákal zo skali na skalu ako kamzík . Neustále zrýchľoval . Smeroval ku veľkému vodopádu, ktorého zvuk predtým nebolo počuť kvôli diaľke . Muž letel povetrím ako blesk, obratne sa odrážajc od balvanou . Už bol takmer na dosah vodopádu . Jeho zlatisté brnenie sa zablištalo vo odleskoch dúhy, ktorá vysela nad vodopádom a celá jeho osoba sa roztrieštila v tisícoch jagavých úlomkov . Do oblaku úlomkov vleteli dvaja jazdci . Rozrážali vzduch s neocvejnou presnoťou a sebavedomím. Kryštáliky sa na ich brneniach a prilbách trieštili na jemný prach, no ani jedno zrnko sa na ňom neusadilo . Ani jedno . V posldednej chvíli sa jazdci otočili . Kone pri otočkách drvili balvani obklopujúce vodopád na kúsočky . Divo zarehtali a vzopeli sa v ďalších otočkách . Jazdci ich chvíľku krotili. Hneď ako sa im to podarilo vydali sa ďalej bleskovou rýchlosťou .

Vietor prenikavo svišťal pomedzi veže mohutnej pevnosti . Temne sivé múry nemo civiac do krajne nehnute zotrvávali vo svojej polohe neustupujúc ani o krok . Desivá hradba, vzbudzujúca pocit nedobitnosti . Vojakov bolo vidno len poskromne . Tí ojedinelí boli odení do čiernych rovnošat bez akýchkoľvek odznakov či hodností . Pri chôdzi im na tele temne šelestili čierne drôtené košele . Tváre mali všetci kamenné a zachmúrené akoby v zlom očakávaní . Tí, čo boli na vrcholkoch upierali svoj zrak do sivej pustatiny ležiacej pred múrmi pevnosti . Každý krok a každý úder zdal sa celým vekom . Každý úder čiernych krúžkov, šíriaci sa z jedného na druhý, ako nekonenčná vlna s každým novým krokom naplňal spolu z ostatnými bezvýznamnými vecami prázdnotu tohto miesta, ktoré meravelo v čiernom napätí . Uvoľneniu nepomáhali ani čierne franforce látky rozvešané na dlhých žrdiach popri hlavnej ceste vedúcej až ku hlavnej veži hradu . Každé jedno nepríčetné zatrepotanie kusa tkaniny bolo také zlovestné, že v okolí žrdí sa nezdržiaval ani jeden čierno odetý vojak . Zdalo sa vlastne, že na okolí nieje nič živé okrem vojakov, ktorý samí boli na hranici živosti. Podobajúc sa skôr chodiacim kusom kameňa a kovu, poháňaným akousi zvláštnou silou .
,,Zvláštne.” pomyslel si muž odený v zlatom brnení , stojaci na vrchoku najvyššej veže. Zvedavo sa zahľadel na jednu z kusou čiernej látky, ktorá sa divoko zmietala v poryve vetra . Pozoroval každý aj ten najmenší pohyb ako tvorili oblúky a záhyby. Všímal si aj tie najjemnejšejšie detaily, každú jednu šnúrku . Každý kúsok šialenstva a neokresanej hrubosti, ktorá tu vládla. Pochmúrnou pláňou sa k pevnosti hnali dvaja jazdci. Boli ako posli ešte väčšej pochmúrnosti a hoci ich chocholy na prilbách stále jasne žiarili zdalo sa, že temnota im ide v pätách. Preleteli cez bránu, ktorú im vojaci otvorili a zastali pod vežou, na ktorej stál zelenoký muž . Koňe hlasito zarehtali a jazdci čakali . Muž sa na nich z hora pozrel a začal schádzať dole schodami . Jazdci zosadli zo svojích čiernych koní s preníkavým zacinkaním ostrôh na ich nohách . Čierne kone živo strihali ušami . Skoro by sa zdalo, že privítali tunajšie nevľúdne pomery. Stáli na mieste a iba sem tam prekročili alebo kopytami zahrabali po tvrdej kameňmi vydláždenej ceste . Čas bol na tom mieste zrejme nepodstatný, lebo sa neponáhľal nikto . Dvere veže sa otvorili a na zlatých hladko vyleštených plochách kyrisu sa odrážali belasé odlesky chocholov jazdcov. Krok za krokom sa približoval až zastal na tri kroky od jazdcov.
Ľavými rukami zvierali hlavice svojích mečov, čo im vyseli na čiernych opaskoch . Šupiny ich brnení vôbec nešelestili a aj ich žiarivé chocholce sa ustálili. Žena z jazdcov si zložila prilbu a dala si ju pod rameno. Jej svetlo modré oči kontrastovali s medemými vlasmi zapletenými vo dlhom vrkoči, ktorý jej vypadol z prilby. Mala ich neskutočne prenikavé . Muž si prilbu neskladal . Oči mu nebolo vidno ani cez priezory prilby, ktoré naplňalo temno.
,,Volal si ma.”
,,Ano to je pravda, ale teraz choď preč.”
Muž v zlatom sa prudko otočil a vybehol na vežu . Dvojica ho vôbec neprenasledovala . Len trpezlivo čakala . Ozveny krokov slabli až úplne zanikli. Žena si obratne poskladala vrkoč, ked si nasadzovala prilbu . Vysadla na svojho čierneho žrebca. Rovnako spravil aj jej spoločník . Keď už boli na koňoch znova uvideli postavu na vrcholku veže upierajúcu zrak do diaľky. Jazdci sa mlčky otočili a pomaly klusali preč. Každý jeden úder okovaného kopyta sa prenikavo ozýval celou pevnosťou hrava prehručujúc divoké plieskanie čiernych vlajek. Vzdaľovali sa a postupne ich siluety zanikali až bolo vidno iba žiarice chocholy ich prilieb ako dve maličké hviezdy v temnote .
Vojaci za nimi zatvorili bránu, ktorá z hlasitým buchnutím zapadla. Všetok pohyb sa zastavil a stíchli aj všetky zvuky. Všetko sa ponorilo to čiernej tmy .
Ticho bolo v tej chvíli prerazené náhlym návalom príšerných zvukov. Jačanie, kvílenie a neľudský rev derúci dušu v jej najhlbších zákutiach . Spoza čierneho obzoru sa na pevnosť valila temná armádá, oveľa temnejšia ako čokoľvek naokolo, ako napredovala zrýchľovala a pohlcovala všetko pred sebov .
V pevnosti zavládol ruch. Vojaci síce pobehovali sem a tam pripravujúc veci ale ich tváre boli kamenné bez jediné náznaku strachu . Ich čierne drôtené košele rytmicky šuchotali ako pochodovali . Čoskoro boli zoradený na hradbách . Ich nepočetné odliely sa rozmiestnili po múroch pevnosti tak, že medzi každým vojakom bola medzera pre dalších 10 mužov . Všetci sa uprene pozerali na blížiacu sa záplavu temnoty.
Pomedzi nich sa prechádzal zelenooký muž v zlatej zbroji . Ked došiel na stred múru zastavil sa a zapozeral sa do diaľky.
Divoké škreky a kvílenie drali aj posledné zvyšky príčetnosti zo vzduchu a zeme . Vzduch sa zavíjal a točil akoby by bol štvaným zvieraťom, ktoré ozlomkry nehľadiac na nič bezhlavo uteká . Zem zase stonala. Dupaná kopytami kostených koní, nesúcich svojich zlovesntých pánov. Pánmi kostených koní, ktoré tak nemylosrdne ničili zem, boli hrôzy, ktoré nadobudli hmotnú formu a mali tie najdesivejšie rysy. Samotná ich prítomnosť vyžarovala takú prenikavú zlobu, že pohlacovala dokonca aj to šero, ktoré vládlo naokolo .
Každý z mužov mal v ruke kopiju alebo halapartňu. Každý jeden ju držal pevne vstíčenú k šedému a potemnenému nebu . Všetky vlajky, či kusy látky boli už dávno rozrthané na kusy šialenstvom, ktoré ich zachvátilo z príchodom temnoty na pláň pred pevnosť . Zvyšky odnieslo niekde ďaleko aby spočinuli pod nánosmi prachu a popola . Múry, ktoré sa doteraz zdali ako nepohnuteľné steny nadobudli ešte väčšiu pevnosť . Tvrdosť lámucu aj tu najničivejšiu silu . Vyžarovali ju neskutočne tvrdú a surovú . Toto všetko proti valiacym sa armádam skazy.
Každý okamih sa približovali. Už bolo vidno ježiace sa kopije a vlajky, nesúce otrasné insígnie svojich majiteľov . Trepotali z podobnou zúrivosťou ako kedisy vlajky na hrade ale pohybi týchto boli predknuté všetkou temnotou, ktorá ich niesla. A tak sa I hýbali . Každý jeden ohyb škaredej tkaniny, každá jedna voľná poletujúca šúrka opisovali jedno a to isté . Krutosť, nenávisť a bezmedznú zlobu . Stačilo by keby išli tieto vlajky do vojny samotné, hrôza, ktorá ide s nimi by porážala nepriateľov sama o sebe. Lámala by aj tie najstatočnejšie a najodvážnejšie srdcia . Zasievali by strach a obrácali na útek všetko čo by im stálo v ceste . Nie však tu . Tu stála hrska nie v beznádejnom ale v prehratom boji .
,,Sklopiť zbrane!” zaznel rozkaz. A hoci bol vyslovený nie veľmi na hlas všetci okamžite sklonili a zaujali obranné pozície. Každý z vojakov bol akoby vytesaný z kameňa . Nezničiteľného a nepohnuteľného . Prvý jazdci už boli tak blízko, že im bolo vidno prilbice a tváre , pokiaľ to boli tváre . Ani teraz však nikdo neustúpil .
A uprosted múru stojac premýšľal muž s dlhými svetlohnedými vlasmi, zelenými očami a zlatou zbrojou : ,,Nech je teda tak, ako to má byť .”


,,Správne ako ste počuli, môžete odísť”
Muž spravil hlboký úklon a odišiel neobzerajúc sa na dvojicu, ktorú zanechával za sebov.

Kráčal po dlhom schodišti z bieleho kameňa, tiahnúcom sa donekočna a premýšľal, nechával sa unášať predstavami.


Ticho lesnej čistiny bolo prerušené veselým švitorením lesného vtáctva a občasním zakvíčaním osamelého orla., ktorý sa vznášal v nesmierne výške nad .
Čierna srsť žrebcov sa na popoludnajšo slnku leskla, ako by bolo z jednoliatého čierného kovu. Ich kopytá rytmicky dopadali na lesnú cestu , každým úderom sa posúvajúc ďalej a ďalej.
Žrebcov viedli jazdci v temných modrých šupinových zbrojach a s prilbicami zo žiavými chocholmi belasej farby. A hoci išli ladne a plavne pôsobili ako prízraky, ktoré okolo seba šírili hrubú auru tvrdej železnej opony, pevnej a nezdolnej .

Jeden z nich držal v ruke dlhú žrď z veľkou modrostriebornou vlajkou .Vlajka počas ich jazdy intenzívne viala. Jej pohyby v poryvoch vetra prezradzovali o jej vlastníkovi viac ako insígnie zobrazené na nej.
Pohybovala sa neskutočne ladne a elegantne. Každý jej pohyb bol naplnený eleganciou a vznešenosťou. Jemné ohyby a oblúky by, lahodili oku ako skvostne napísaná báseň.

Starobylý les sa tiahol do široka a siahal až kam dovidelo ľudské či oko orla. Les pokrýval celú túto šíru zem až na jedno miesto. Veľkú pláň, ktorú les dokonale obkololesoval . Uprosted pláne stál na ohromnom skalisku hrad. Jeho mohutné šedé múry sa vypínali do vysoka a veže ešte výššie. Na vežiach viali modro- strieborné vlajky presne také akú niesol jeden z prichádzajúcich jazdcov.
Dvojica sa blížila po prašnej ceste ku hlavnej bráne. Jazdci kone vôbec nehnali, šli miernym cvalom .
Nik ich neprišiel zastaviť, nik ich neprišiel privítať . Žiadne kvety ale ani ani žiadne operené šípi. Len pleskot vlajok a zavíjanie vetra preháňajúceho sa pomedzi veže. Kone stúpali ďalej a ďalej až prišli na hradné nádvorie, kde pred vstupom do hradného paláca stál muž svetlohnedých vlasov, zelených očí odetý v zlatej zbroji.
Jazdci došli do stredu nádvoria, obaja zostúpili z koní . Postavili sa dva kroky pred muža a naraz zložili svoje prilbice. Jeden jazdec bol muž z dlými svetlohnedými vlasmi a zelenými očami , druhým bola žena belasých očí a medených vlasov. Vlajku držal muž. Ten predstúpil a predal vlajku . Muž v zlatej zbroji ju prijal bez slova.
,,Už môžete odísť.”
Žena sa mlčky otočila, prišla k svojmu čiernemu žrebcovi. Pohladkala ho po šiji . Ten sa otočil a odcválal, za ním sa rozbehol aj druhý a za nimi potom odišla aj ona . Jeho jazdec to všetko sledoval ale nespravil nič. Mlčky sledoval ako čierny žrebci a aj modroká žena miznú v diaľke. Potom pristúpil bližšie k ešte stále stojacému mužovi v zlatom a povedal mu:
,,Už môžeš ísť,” a potom vstúpil do hradného paláca. Všetky vlajky modro-striebornej farby zmyzli a rovnako s nimi zmyzla aj vlajka ktorú držal teraz už osamotený muž na nádvorí . Práznu ruku zovrel s päsť a odišiel kráčajúc vyrovnane a hrdo. No v očiach sa mu zračilo niečo iné .







Obloha bola dokonalé bezoblačná a jej farba ako číri leštený obsidián, hviezdy na nej vynikali viac kedikoľvek predtým. Vyšiel aj mesiac, ktorého svetlo postriebrovalo všetko na čo dopadlo . Jeho lúče dopadali aj na malú čistinu medzi rozložitými korunami stromov. Uprostred stála žena. Stála nehybne .
Strieborno šedé splývavé šaty jej siahali až po zem .Svojími belaseými očami hľadeľa do temnoty lesa zatiaľ čo sa jemný vánok poihrával z plavými vlasmi . Z boku sa zo lesného šera vynoril muž odetý do strieborno šedého oblečenia. Na plecia mu padali svetlohnedé vlasy a jeho zelené oči žiarili štastím .
Ona si všimla, že niekto prišiel . Bolo to neprehliadnuteľné. Obrátila sa . Ich pohľady sa zrazili . Na jej tvári sa objavil jemný úsmev. Rovnako aj na mužovej tvári .
,,Už som na teba čakala.”
,,Viem.” Muž sa na chvíľu odmlčal.
,,Odpustíš mi?”
Žena pristúpila bližšie ladným, krokom neustále sa usmievajúc až došla takmer k nemu.
,,Samozrejme.”
Vrúcne sa objali a potom jej povedal toto: ,, Pozri, sa niečo pre teba .“
Otvoril päsť . Na dlani mal jemný prášok, ligotal sa v nespočetných farbách . Potom ho vyhodil do vzduchu nad nimi . Žena mu darovala ďalší úsmev a tak isto on jej. Potom skamenil tak ako boli v objatí pozerajúc sa jeden druhému do očí.