Teoria Enkapsie(nezávislá poviedka)

Búrkové mraky sa valia po oblohe až neskutočnou rýchlosťou, jeden za druhý vytvárajúc súvislú nerovnomernú masu kopcov. Ovzdušie je dusivé a zadúša všetko, čo je živé ak vôbec niečo živé na tejto pláni existuje .
Malý chlapec sa krčí na zemi pokrytej ostrými kameňmi a hrubou vrstvou popolu, ktorá je síce hrubá ale tvorí súvislú vrstvu až sa zdá, že je to v skutočnosti pevný povrch . Na tvári úzkostlivý pohľad, a hoci by sa mohlo zdať jasné čoho sa bojí jemu samotnému vôbec nebolo jasné kvôli čomu sa bojí. Rukami obopína svoje nohy a hlavu si opiera o kolená . Je malou zhrbenou postavičkou na nehostinnej pláni bičovanej znova a znova vetrom, unášajúcim mraky popola a všetky kamene ktoré unesie.
Zdvihol sa ďalší zo série pravidelných zvírených mračien popola, tento bol však mohutnejší. Zasiahol chlapca plnou silou . Pustil jednu ruku a rozkašľal sa škaredým chraptivým kašľom div, že sa nezadrhol. Celý čas mal zatvorené oči a bodaj by nie, keď čo i len jediný pohľad v tomto vetre plnom prachu a kamienkov by mohol znamenať zranenie očí .
Je oblečený do jednoduchého plateného oblečenia, ktoré je tak zafúľané od čierneho popola.
Chlapec v duchu uvažuje a tuší, že keď nebude robiť nič tak si vôbec nepomôže . Skrsla v ňom myšlienka vykopať si úkryt. Ani ho nenapadlo aký beznádejný je jeho plán, keďže nemá čím kopať . Začal rukami šmátrať po zemi, ale všetko čo našiel boli okrúhle kamene, ktorých povrch boli pokrytý ostrými hranami. Chlapec sa zvalil na bok a keď bol štvornožky
jemne pootvoril oči trochu a podišiel trochu ďalej. Ruky sa mu zabárali do hrubej vrstvy popola. Ucítil ďalší kameň, nebol plochý ale bol plochejší ako tie čo našiel predtým .
Bol hľuzovitého tvaru a bol zakončený miernym špicom, celý bol pokrytý ostrými hranami, ktoré sa mu pri vyberaní kameňa zarezávali do rúk. Mal teda nástroj .
Zúfalo sa zahnal a odhrabol vrstvu popola a odhalil spodnú vrstvu. Nebola veľmi poddajná. Mala tuhosť zeme vyschnutej úplne do kosti . Znova dvíhal kameň aby tentoraz prerazil tvrdú škrupinu zeme. Namiesto úderu však kameň spadol na zem sprevádzaný povedomým chraptivým kašľom. Keď ho to prešlo odtrhol si pás látky z nohavice a uviazal si ho cez ústa .
Pokračoval v kopaní, úder za úderom dopadal na tvrdú škrupinu zeme, ktorá akoby nechcela aby ju niekto vyrušoval. Po dlhej sérii úderov bol chlapec zmorený a jeho ruky dorezané od kameňa. Diera, ktorú vykopal mala veľkosť veľkej misy. Nič viac. Na tvári sa mu opäť zjavilo zúfalstvo.
Mraky a obloha začínali byť čoraz nepokojnejšie a zakrátko sa na pláň spustil blesk . Napriek tomu, že dopadol niekde v diaľke tak sa zvuk trieštiacej horniny niesol široko ďaleko . Chlapec sa striasol mysliac si, že to skončilo . Mýlil sa . Spustila sa smrtonosná symfónia kropiaca nehostinnú pláň spŕškami bleskov. Zem pri každom jednom stonala a vyvrhovala žeravé kusy svojho vnútra . Vietor sa obrátil a od miest dopadov prinášal okrem zvyčajného prachu a popola aj pach síry.
Na vystrašenej tvári mu blikalo svetlo bleskov v periodicky sa striedajúcich sa zábleskov. Bezmyšlienkovite spravil taký veľký val okolo diery aký bol schopný a potom sa skrútil na dno . Rukami si zakrýval oči aby sa aspoň trochu ukľudnil aj keď vedel, že to nedokáže. Nachvíľku sa však odvážil pozrieť kútikom oka. Videl vlny popola letiace nad ním jedna za druhou, sprevádzané zábleskami . Pohľad na to bol hypnotizujúci, meniace sa útvary popola neustále meniace svoj tvar raz temne sivé a inokedy zase prenikavo svetlé. Lomcovala ním hrôza, náhle však zbadal blesk nad sebou .
Z miesta dopadu sa dymilo. Ovzdušie bolo plné sírového zápachu, ktoré zo zeme uvoľnili blesky, zatiaľ čo vietor pokračoval vo svojej práci a zakrýval jazvy spôsobené bleskami prachom a popolom. Chlapec sa pohol zo svojej strnulej polohy. Prudko sa zdvihol aby sa nadýchol a pritom zo seba zosypal celý závej popola . Škaredo sa rozkašlal . Celý sa triasol a iba teraz si uvedomil, že by sa mal skryť . No zistil, že zvuk besniaceho živlu sa vzďaľuje a tak isto aj vietor sa ukľudňuje . Roztraseným pohybom sa pozbieral a pozrel sa na kráter, čo bol hneď vedľa jeho diery. Opatrne vyšiel jeho malým úpätím. Bol oveľa hlbší ako jeho. Rozhodol , že sa ukryje v ňom. Prešiel teda do krátera, ktorý vyrobil blesk . Dno si vystlal popolom a opäť sa v ňom schúlil do klbka.

„Hladina alfa a beta vĺn je v normále, gama vykazujú malé odchýlky ale nič neobvyklé.“
„Zvýšte temporálnu stimuláciu, a začnite z fázou dva.“

Doteraz bolo všetko zahalené všetko do zlovestného šera ale teraz prišla tma. Dokonalé tmavá tma, čierna ako ničota a ticho, hrobové ticho .
Chlapec postrehol zmenu ale kľud mu to vôbec nedodalo . Z ticha sa náhle ozval zvuk padajúcich kvapiek vody. Sprvu to boli ťažké duté zvuky dopadov na popol ale potom to bolo zbesilý zvuk bahna bičovaného záplavami vody. Popol sa zmiešal z vodou a prachom a menil sa mazľavé bahno . Nejako mu to nevadilo, bezmyšlienkovite ležal v kráteri a ani sa nepohol aj keď sa kráter zapĺňal kalnou vodou a bahnom .
Voda mu už siahala po ústa, no stále nič . Pohol sa až keď sa mi niečo klzké omotalo okolo nohy. Vystrašene vyskočil šplhal na vrchol krátera . Vyliezol na jeho vrchol a zastal, cítil, že sa pred ním sa rozkladá plocha plná hmýriacich sa tiel . Zovrelo mu krk a zastal stáť . Celý čas padal prudký dážď. Hladina vody sa pomaly dvíhala. Zostal sedieť na vrchole krátera a čakal na koniec.
Dážď ustal a znova sa rozhostilo ticho v čiernej temnote. Ticho čo všetko prerážalo a temnota, v ktorej sa všetko tratilo .Z tmy sa niečo vynorilo a schmatlo nič netušiacu zhrbenú postavičku čupiacu na úpetí neveľkého krátera. Chlapec v hrôze nebol schopný vydať zo seba ani hlások . Iba cítil ako ho to niečo ťahá do čierneho bahna. O áno už cítil ako sa ponára vlhkej a mazľavej temnoty preplnenej hmýriacimi sa telami, ktoré ho začali objímať . Už nebol schopný sa, čo i len pohnúť . Pociťoval nutkanie vzdať sa, povoliť a už nedúfať, zahodiť nádej na záchranu ale nemohol . Ako sa bahno blížilo k jeho ústam nadýchol sa . Už úplne zmizol v ňom . Dochádzal mu dych. Nasledoval výdych a nádych. Už je koniec a bahno valiace sa hrdlom zapĺňajúce pľúca ho už má. Zmietali ním kŕče, posledné záchvevy života.
„Už sa môžem vzdať?“

„Mentálny systém nepoškodený, nedošlo ani ku poškodeniu lebečného cirkulačného systému. Hladina všetkých psionických vĺn na minime.“
„Opakujte fázu jeden.“

Chlapec schúlený na kamenistej pláni . Hlavu má sklonenú opierajúc si ju o kolená nôh okolo, ktorých má ruky. Zúrivý vietor bičujúc nemilosrdne pláň dvíha mračná popola. Chlapec vstáva zakrývajúc si rukou tvár.
„Kam letíš?“ ozval sa mu hlas vnútri .
„Preč, domov, “povedal si chlapec.

„Neobvyklý výkyv gama vĺn. “
„No prosím konečne dostávame výsledky.“

Vietor ustal a mračná sa začali trhať .

„Opakujte fázu jeden, došlo ku poruche.“

Nehybné oko sa pozvoľna pootvorilo . Uvidelo miestnosť plnú tvorov odetých v bielom.
„Kam letíš drak? Letím domov.“